Zodpovednosť a láska, alebo už som Mama...

Moji milí! Tak a je to tu! Som mama! Už pár dní sa nesiem ako páv, pretože som to zvládla. Zvládla som ten strašný pôrod, ktorý ma desil celých 9 mesiacov. Popravde, mala som obrovské šťastie a tá moja tortúra trvala menej ako hodinku. Obrovská vďaka Bohu a Aniballu!

Viete čo je na tom, ale i tak najlepšie? To, že človek pochopí, že to čo je skutočne desivé nie je až tak tých niekoľko hodín bolesti, ani tie kilá navyše, ani tie štichy a krv.... To čo je naozaj desivé je to čo príde potom.

Keď som porodila, okamžite mi moju malú priložili na hruď. Poviem vám, bol to zvláštny pocit. Nezaplavili ma ihneď endorfíny a ani som nechcela skákať po plafón... Tá moja drahá Kristína sa na mňa hlboko zahľadela a ja som v ten moment pochopila, že je to skutočné...že ona má len mňa...že celý jej život zavisí na mne. Samozrejme som o tom všetko vedela už pred tým, no tým jej kukučom som všetky tie vety, precítila. Prvýkrát v živote som pocítila ten pocit, že je to celé len na mne....(samozrejme aj na makarónovi, ale ja som MAMA)

Pocítila som, že mi tá malá trojkilová kôpka bezhranične dôveruje a spolieha sa na mňa. Nemôžem ju sklamať, no najmä ju nechcem nikdy sklamať. Tieto riadky píšem hľadiac na to moje vrabčiatko, ktoré konečne spí, v žilách mi ešte prúdia tehotenské hormóny a ani neviem prečo, po lícach mi stekajú slzy ako hrachy.

Je moja a už navždy bude. Deti sú láska drahí moji!