Výlev jednej matky

Azda každý z nás má občas svoj vyhorený deň. Deň kedy sa zobudí a už pri otváraní očí vie, že je rozbitý. Po prebdenej noci a asi desiatich kojeniach vchádzam do kuchyne, v ktorej nájdem bordel ešte z večere hoci mi makrón tvrdil, že uprace, pretože "mama, choď si oddýchnuť". Predýcham to. Hovorím si "veď je to len pár hrncov" a na hodinách svieti 5 hodín ráno, čiže ak si pohnem, stihnem si ešte vypiť v kľude jednu kávu. Pohla som si a so šálkou voňavého turka sadám na gauč, keď zrazu počujem "maminkáááááá, maminkáááá". Ouuuuuuuukej, Kika je hore, nevadí, zapnem spievankovo a tu kávu si proste dám. No nie, nedám, pretože už za pár sekúnd počujem "uáááá,uáááá..." nášho trojtýždňového Rafaela. Tak nič. Nádych-výdych a idem na to.

Raňajky, varenie, ihrisko, kŕmenie, uspávanie a zrazu konečne čas na tú moju kávu. Studenú, ale stále moju. Ako pekne ma čaká. Napijem sa a hovorím si, že chutí ako to ice latte pred 5 rokmi v Portoriku, keď som ešte bola krásna a bezdetná. Och, kde je ten môj bezstarostný život, keď som mala čas na seba?!

Viem, asi to teraz znie mätúco, no som naozaj šťastná, že mám moje detváky. Milujem ich najviac ako sa dá, o tom potom, ALE chýba mi ten čas kedy som len sama so sebou. Ja viem, ono to príde. Detí podrastú, začnú lepšie spať, chodiť do škôlky, na krúžky a zrazu bude všetko jednoduchšie. Ja však netúžim po tom, aby to rýchlo ubehlo, chcem len vsunúť nejakým zázrakom do dňa 2 extra hodiny. 2 hodiny, kedy budem sama so sebou. Budem si čítať, nafarbím si vlasy, pojdem sa prejsť, no a potom sa opäť vrátim k upratovaniu hračiek, kojeniu, vareniu a čítaniu rozprávok. Ale tie dve hodiny by proste bodli. 

Zobudím sa z toho sna a opäť si sľúbim, že dnes večer pôjdem spať skôr a v posteli si prečítam aspoň pár strán z tej knihy, ktorú som dostale v apríli na narodky. Dnes to tak určite bude, a ak by aj nie, budem myslieť na tú svoju studenú obednú kávu, ktorá ma bude poobede čakať na linke.