O tom ako je načase poďakovať za rady a spraviť si po svojom.

Tento článok je najmä pre nás, prvorodičky, pre nás, ktoré nič nevieme a všetko si musíme vypočuť a zapísať si za uši, pre nás ktoré musia byť poučené aj o tom čo už dávno vedia, veď každá rada od "už-matky" je tá ktorá je správna a ktorú by sme mali kopírovať a zbožne nasledovať.

Určite každá z nás má okolo seba tie vševedúce svokry, švagriné, mamy, sestry, susedy, tety, babky... ani u mňa to nie je iné. Tiež mám vo svojom okolí ženské, ktoré sú bez pochýb skúsené, no zároveň múdre ako rádio.

Poznáte to ,,keď sa narodí malá, musíš toto takto a hento zas takto...a príkrm od štvrtého mesiaca a nie až od šiesteho...dieťa musíš vždy obliecť teplo, to je jedno, že je vonku 40 stupňov, nezabudni, že prať možeš len na 60tke a šatkovanie? pre Boha len to nie! malej sa určite ohne chrbtica a bude hrbatá... blá blá blá ...

Je to pravda! Veľa vecí nevieme, máme z nich strach, obávame sa ich a tak ich gúglime, zisťujeme, pýtame sa a porovnávame, no drahé "už-matky" to neznamená, že si nevieme spraviť vlastný názor. Ak je náhodou iný ako ten váš, negúlajte prosím vás očami a nebuďte ohrdnuté.

Žijem v zahraničí. Rodina je tu proste top, je to niečo posvätné a keďže je to niečo posvätné musíme fungovať ako v kostole. Minimálne v nedeľu (ale najlepšie aj viackrát v týždni) sa musíme stretnúť celá rodina a prehodnotiť všetko čo sa deje, alebo sa už udialo. Ako nastávajúca mama som samozrejme zvyčajne centrom všetkých debát a rád o tom čo a ako by som mala robiť.

Na začiatku som zvyčajne nahodila svoj úsmev číslo 36 a tvárila sa, že jasnéééé, takto to budem robiť aj ja a to aj v situáciach, kedy som hneď vedela, že to tak veru nebude. NIKDY! Môj vnútorný boj začal vrcholiť pred pár týždňami, keď nám família začala plánovať dovolenku v septembri, s celou rodinou plus sa pridružili už návrhy o tom do akého kostýmu oblecť malú na budúcoročný karneval.

Už od začiatku tvrdím, že na svoje deti budem vždy hovoriť po slovensky. Je mi jedno, že žijeme v Taliansku. Taliančinu pochytia od otca, rodiny, zo školy, z okolia, no proste od všadiaľ, ale našu krásnu slovenčinu budú chudiatka moje malé mať len odo mňa a tak chcem urobiť maximum pre to, aby som ich o svoje korene nepripravila. Tiež nechcem, aby prišli k našim na Slovensko a nevedeli sa s nimi porozprávať, tak ako to je napríklad v prípade môjho muža. Tento svoj názor som vyslovila aj tento týždeň pri večeri, kde sa samozrejme väčšina famílie na seba pozrela akoby som povedala niečo zvláštne. Viete, ten výraz typu "čo do kelu?" (slušne povedané).

Strhla sa živá debata o tom ako ma samozrejme podporujú, no musím určite hovoriť na svoje deti aj po taliansky a to hneď od narodenia, inak budu zmätené a nebudú chápať ak niekto na nich bude hovoriť taliansky....plus čo abeceda? Ako ich len zmätiem našou abecedou, keďže vyslovujeme "Á, bé, cé, dé..." a nie ,,á, bí, čí, dí..." ako oni.... Bum! Pohár trpezlivosti pretiekol a po dvoch nádychoch a troch kusnutiach do jazyka som povedala, že si veľmi vážim ich názor, ale je to naše dieťa a urobím si po svojom tak ako sme sa dohodli s makarónom. Vďaka Bohu za môjho muža, ktorý ma podržal a pritakol mi.

Bol to zvláštny pocit, rovnako zvláštny ako keď som následne povedala, že v septembri určite nepôjdeme na obrovskú rodinnú dovolenku s 3-mesačným bábom a že budem rozhodne šatkovať. Ten pocit bol zvláštny a zároveň taký "víťazný" pretože som sa konečne odhodlala dať najavo, že neplánujem robiť všetko tak ako mi je odporúčané a radené.

Samozrejme, veľa rád si beriem k srdcu, veľa odporúčaní budem určite nasledovať. Som úprimne vďačná, za každú pomoc, no zároveň mám právo rozhodovať sa podľa seba. Viem, že som možno neskúsená a veľa ma toho ešte v materstve prekvapí, no mám nárok na vlastnú intuíciu a vlastný pocit, že to čo robím, robím pretože cítim, že je to správne nie preto, že mi to povedali.

A tak moje drahé prvorodičky, nebojme sa občas poďakovať a spraviť si po svojom. Budú to naše deti a naša výchova. Čím skôr naše okolie pochopí, že máme svoju hlavu, tým lepšie. Buďme vďačné za tie "už-mamy" a ich cenné rady, no nebojme sa občas povedať, že s niečim nesúhlasime.