Azda každý z nás má občas svoj vyhorený deň. Deň kedy sa zobudí a už pri otváraní očí vie, že je rozbitý. Po prebdenej noci a asi desiatich kojeniach vchádzam do kuchyne, v ktorej nájdem bordel ešte z večere hoci mi makrón tvrdil, že uprace, pretože "mama, choď si oddýchnuť". Predýcham to. Hovorím si "veď je to len pár hrncov"...
Tieto návraty ja už proste asi nedávam. Po mesiaci na Slovensku sme sa dnes vrátili naspäť do Talianska. Ach jaj... makarón vzal malú k svokre a ja si tu púšťam nostalgicky ľudovky, vybalujem kufre a chlípem popradskú kávu. V hlave mám včerajšiu fujavicu a Kristínkinu radosť zo svojho prvého snehuliaka. Pozerám z okna, svieti slnko a teplomer hlási...
Táááákže, po sto rokoch som sa konečne dostala naspäť k písaniu. Nieže by nebola chuť, alebo inšpirácia, no nebol čas. Moja drahá Kristína zvyčajne spí už len jeden denný spánok a práve cez ten sa zo mňa stáva variaco-upratovacia chobotnica s vyplazeným jazykom, aby som toho čo najviac stihla za tu jej neuveriteľnú hodinku spánku.